„Všechno, co můžu říct, je všechno, ale nemám slova...“
Date Published
A človek s človekom pokúša sa žiť. S druhými aj sám so sebou. Predovšetkým sám so sebou. Oznamovacie vety od svojej podstaty vytvárajú priestor pre otázky. Nespočetné množstvo otázok. Môže človek povedať, že čítal básnickú zbierku Inventura, ak videl jej vety premietané na bielom plátne? Sú to len úryvky. Možno stačí chvíľu nečítať. Vnímať prosté súbytie človeka s človekom. Stoličky vedľa stoličky.
Zvuková jaskyňa. V čajovni. V perinách.
Sedem hrnčekov. Horúca voda. Vôňa upokojujúceho mätového čaju. Malinké prianie byť človekom sediacim v prvej rade. Dokáže nás kus prefabrikovanej mäty upokojiť natoľko, až zabudneme, že sme iba človek? Človek so všetkými svojimi chybami. Hádka. Bitka. Násilie. Asociácie nad asociácie. Prestávam sa sústrediť na to, čo vidím.
Akoby celé umenie malo byť iba asociačným procesom, čo spustí skutočné vnímanie v nás. Človek vidí len to, čo vidí v sebe. V hlave. Nespochybňuje svoju príčetnosť. Človeka v sebe. Človeka v iných. Človeka ako človeka. Toho podivného tvora, čo občas požiera srdcia, občas premýšľa, odkiaľ prichádza a kým je, občas stratí srdce, a občas sa ho pokúša nájsť iným, za iných, občas sa hrá, občas to nejde, občas sa pokazí a čaká na opravu, a občas, iba občas, skrýva sa za masku svojho malého ja.
Masku svojho malého ja, ktorú si sám spokojne nasadí. Chvíľu sa hrá. A sám si ju znova zloží, aby sa mohol dotknúť toho druhého. Skutočne sa ho dotknúť. Dotknúť sa ho bez večného skrývania sa. Je predsa ľahšie milovať bez masiek.
Kým byť, keď sa človeku odnechce byť človekom? Prachom?
Emília Macková
Foto: Jakub Klíma